reklama

Môj dedko

Článok je dlhší a nevhodný pre ľudí s ideálnou predstavou o svojej starobe. Rovako vám nemusí uržať vašu veselú náladu. Neznášam krv, injekcie, infúzie, nemocničný pach, biele povlečenie, kovové postele a pri odbere krvi odpadávam. Aj keď som chalan, kľudne si to priznám. Aj pri menšom poranení mi je zle, môjmu žalúdku stačí menší podnet a jeho obsah hneď klope na dvere...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (32)

Ešte ako chlapec si pamätám, ako som šiel s dedkom po meste. Liezlo mi príšerne na nervy, keď sa dedko zastavil a len tak postával, tvrdil, že ho bolia nohy. Ja som si myslel, že je lenivý, pretože mal väčšie bruško. Dedko pravidelne chodil na pivo, ja som ho neraz šiel odprevadiť, za čo som dostal cukrík, desať rokov mi dával ten istý, mentolovú Klokanku. Cestou mi dával vždy tie isté otázky, čo bolo v škole, čo sme mali na obed, dohováral mi, aby som sa učil. Tri roky späť bola lekármi dedkovi nasadená dialýza. Spočiatku ju veľmi zle znášal, chodil som ho trikrát za týždeň čakávať spolu s babkou na priedomie k sanitke, aby sme ho podopierali a pomohli mu do postele. Asi po dvoch rokoch však dedka začal pobolievať palec. Chudák, pri pedikúre si doň zastrihol. Chodil som mu ho obväzovať, nútil som ho máčať nohu v repíku. Prst už zmenil hádam všetky farby, vystriedali sme viacero mastí a nič. Ten najhorší príklad si vzali aj ďalšie dva prsty. Dedko trpel hroznými bolesťami, tak sa lekári rozhodli pre amputáciu prstov. Boli sme všetci smutní a sklamaní. Bol to len začiatok, o tri mesiace, keď už trpel otravou krvi, prišiel dedko o nohu. Ležal v nemocnici, pod vplyvom liekov a v bolestiach. Návšteva bola pre mňa horšia, ako skúška z práva na výške. Dedko ešte nevedel, že už nikdy stáť nebude. Keď sa mi začal zmätený sťažovať, ako ho tá noha veľmi bolí, vyšiel som z izby, že musím ísť na wc. Oprel som sa o dvere jeho lôžkovej izby, vyplakal som sa a vrátil som sa späť, akože nič. Na izbu prišla sestrička, že dedko nič počas pobytu nejedol, pretože odmieta jesť. Bol som hrdý, že od babky nechcel jesť, ale odo mňa sa nechal kŕmiť. Celý čas mi síce nadával, nech mu nerobím hanbu, že nie je žiadny starý „dědek“, ale najedol sa. O chvíľu už začal hovoriť nezmysly o vrtuľníkoch, pýtal sa, kto sme... Ticho sme sa pobrali. Tak nejako sa začalo obdobie, v ktorom sa mi dedko začal strácať pred očami. Zároveň to bolo obdobie, ktoré mi dalo do života najviac. Dedko zostal stále v nemocnici, chodili sme ho navštevovať. Keď som za ním prišiel, do nosa mi udrel suchý nemocničný, večne nevyvetraný vzduch. Niekedy bol na izbe sám, inokedy mal spolupacientov, väčšinou s podobným osudom. Dedkov pohyb sa obmedzil na ležanie a sedenie. Posadiť sa už sám nevedel, preto sa potešil mojej návšteve a naťahoval ku mne modré ruky, celé doráňané od infúzií. Trvalo mi dlho, kým som pochopil, že je všetko inak. Niektoré veci mi dochádzajú až dnes. Niekedy sme sa ako tak porozprávali, inokedy dedko nevnímal, iba pozeral na stropu. Vtedy som vynaložil všetky sily na úsmev, pohladenie a rozprával som sa s ním tak, že som si za neho aj odpovedal. Časom sme zvládali spolu holenie, kŕmenie, chystal som mu čisté veci na prezlečenie. Podarilo sa mi ho presvedčiť, že potrebuje plienky. Často si ich strhával, bránil sa im. Stávalo sa pravidlom, že som pri návšteve zistil, že dedka netreba len oholiť, umyť vlasy, ošetriť masťou podliatiny, ale aj... Prvýkrát som videl dedka ako dieťa. Zdráhal sa, uhýbal mi pohľadom, ale bolo to nutné. Personál menil návliečky, ja som zápasil s dedkom o jeho ušpinenú pyžamu a plienku. Bolo nám to obom trápne, môj žalúdok ma pochopiteľne provokoval, ale prežil som to. Keď som videl jeho preležaniny, ošetril som mu ich špeciálnou penou a pochopil som jeho bolesti. Tento deň ma zlomil. Priznávam, celú cestu z nemocnice som plakal. Plakal som aj doma, videl som ho nahého a bezbranného. Bol to silný chlap, vojak, futbalista. Bol...môj dedko ja starý. Už je starý. Musel som to prijať. Po návrate z nemocnice sa mu stav zlepšil. Stal sa malý zázrak, začal pomaličky sadať na vozík, urobil prvé kruhy kolesami po kobercoch, vyhádzali sme prahy, aby mohol šantiť po byte. Hotový pretekár. Bol zase ufrflaný, všetkých nás komandoval a my sme mu celkom radi slúžili. Zvykol si na život na kolieskach, doteperili sme ho aj medzi jeho kamošov do krčmy, kde si zahral karty a ponadával na politiku či výsledky futbalu. Stále musel chodiť na dialýzu, čo mu uberalo sily. Fyzická námaha a vyčerpanie sa dostavili onedlho. Začalo sa obdobie „nedokážem“, kedy si nedokázal sám sadnúť na vozíček, obliecť sa, najesť sa, prečítať si noviny, posadiť sa na posteli, nasadiť si okuliare... Svaly mu ochabli a jeseň jeho života sa pomaly končila, spolu s tou v kalendári.Pri návšteve opakoval stále len „posledné Vianoce“. Hnevalo ma to, prevrátil som očami a ubezpečil som ho, že zlá burina nevyhynie, čomu sme sa zasmiali.Časom sme sa už nesmiali.Minuloročné Vianoce už nevnímal nič. Len ležal, tíško dýchal, pozeral do prázdna. Na štedrý deň som prišiel babke pomôcť dedka sviatočne obliecť, varili sme jeho obľúbené veci, posadili sme ho na posteli, popodkladali sme ho vankúšmi, aby sa nezvalil, rozsvietili sme mu v izbe stromček. K jeho posteli sme priniesli stôl a začala sa najsmutnejšia štedrá večera. Hrdinsky sme sa s babkou držali až do chvíle, kedy prišli na rad zvyky. Rozkrájali sme jabĺčko, v ktorom jadierka tvorili krásnu hviezdu. Patrilo dedkovi a naznačovalo, že bude celý rok zdravý. Spolu s babkou sme plakali. Babka už menej, nemala síl. Snažili sme sa potichu, akoby sme to chceli pred dedkom zakryť. Ten len sedel, pozeral smerom na stromček a nejedol nič, pred každým sústom uhýbal hlavou. Vzdal som to, slamkou som mu dal napiť trošku vody. Prezliekli sme ho, dali plienku a uložili spať. Nechali sme mu svietiť stromček, veď to boli jeho posledné Vianoce. 25. decembra som bol babkou pozvaný na obed. Keď som k nej prišiel, prvé kroky smerovali za dedkom. Povedal mi povedal ahoj, oslovil ma menom a babka v šoku rozbila tanier. Chcel, aby som mu podal papier a tušku. Vyplašený som tak urobil, naznačil, že ide písať, tak som mu pomohol. Nakreslil zopár čiar, podal mi ich s vypätím všetkých síl do rúk. Hovoril o tom, že tam na to miesto ísť, tam ma už budú čakať vojaci na džípe, ktorým ma zavezú do bezpečia. Nedávalo to zmysel, len som si k nemu sadol, hladil ho a držal za ruky, ktoré ma silno stískali. Po lícach mi stekali slzy. Skúšal som mu dať do úst lieky, ktoré neužil tri dni, nešlo to. Všetky vypľul, nechcel už ani vodu. Uložil som ho spať, hladil som ho po vlasoch, dýchal krátko a sotva počuteľne. Zaspal.Druhý deň som volal babke, či netreba s niečím pomôcť, bol som vtedy za kamošmi v Bratislave. Ospravedlnila sa mi, zabudla mi dať vedieť, dedka ráno nemohla prebudiť, odviezla ho sanitka do nemocnice. Bol na jednotke intenzívnej starostlivosti. Sadol som na vlak späť do nášho mesta. Bolo asi 16 hodín, keď som bežal z vlaku rovno za ním. Pustili ma. Dedko ležal, zlyhalo mu dýchanie, tak za neho dýchal ventilátor, monitory pípali a ja som mu chytil ruku, ktorú som bozkával, máčal slzami a šepkal som niečo ako ľúbim ťa. Lekár so sestričkami mi pomohli vstať z kolien a povedali, že sa treba pripraviť na najhoršie. Nešiel som domov, ale k babke, kde už bola rodina a plánovali pohreb. Nechápal som ich, veď ešte ŽIJE! a zatvoril som sa v jeho izbe. Na stole jeho pohár, v rohu invalidný vozík. Zasvietil som si stromček. Zostal som spať u babky. Nemohla byť sama, večer sme sa držali za ruky a balili sme mu veci do nemocnice, ktoré mu ráno zanesieme. Chvíľami sme plakali. Zazvonil mi mobil a ujo sa spýtal, či som sám. Začal som sa triasť, zatvoril som sa pred babkou v susednej izbe. Dedko zomrel, asi pať minút po mojom odchode. V nemocnici povedali, že celý deň čakal, až sa prídem rozlúčiť. Zložil som slúchadlo, šiel k babke a len som ju objal...stáli sme asi hodinu, opakovane sa pýtala, či je to pravda...pyžamo sme vybalili...začali sme chystať veci do truhly. Tú noc som strávil v jeho izbe. Mám pocit, že tam bol. Dnes znesiem pohľad na krv, injekcie, infúzie, nemocničný pach, biele povlečenie, kovové postele a pri odbere krvi už neodpadávam. Situácia okolo dedka posunula moje hranice. Opravujem, nie situácia, ale láska. Láska posúva naše hranice. Dedko, ďakujem ti, ľúbim ťa.

Tomáš Nowak

Tomáš Nowak

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Chalan, ktorý ma vraj len smolu na ľudí Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu