reklama

Život učiteľský trochu inak, alebo aj učiteľ je len človek

Marta bola mojou učiteľkou v tretej triede. Bola tehotná, čakala syna a bývala značne nervózna. Bola jedinou pani učiteľkou, ktorá mi kedy v živote strelila zaucho. O to väčšie prekvapenie bolo pre mna zistenie, že prichádza učiť na vidiecku školu, kde som už pár rokov zarezával aj ja. Slovo dalo slovo, dohodli sme sa, že budeme do práce dochádzať spolu, presnejšie, že ma bude voziť. Sranda, takmer pred dom po mňa chodila bývalá triedna a trvala na tykaní.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (20)

Cesty autom boli spočiatku rozpačité, poznáte to hľadanie hraníc, zmätené tykanie, témy, pri ktorých som sa cítil trápne. Časom sa z nás stali priatelia. Pochopil som, že Marta je jedna osamelá žena. Bola rozvedená, po rozvode žila s bývalým manželom v novom dome, ktorý počas manželstva nestihli dokončiť. Rozviedli sa z dôvodu, ktorý vyplynie z ďalších riadkov. Starali sa spoločne o dve deti, chalanov, v ktorých sa obaja videli. Ich výchova spočívala v pretekaní sa, kto kúpi lepší počítač, kto chlapcom obstará lepšie oblečenie, kto im požičia na večer auto alebo ich vezme na drahšiu dovolenku. Súperiť s exmanželom bolo ťažké. O to ťažšie, že za jeho chrbátom sa skrývala iná žena. Tá, o ktorej si Marta vypočula v anonymných telefonátoch, tá, po ktorej parféme bolo cítiť manžela pri čoraz neskorších návratoch. Tá, s ktorou sa neraz podelil o svoje riaditeľské odmeny. Marta, ktorá žila pre rodinu, pre deti, varila, upratovala a verne slúžila manželovi aj deťom situáciu nezvládla a pre nedostatok ľudských blízkych bytostí, pre pocity hanby, sa jej priateľkou stala fľaša. Cez deň dobrá pani učiteľka sa doma zmenila na slúžku, poslušnú bývalú manželku, ktorá sa starala už niekoľko rokov po krachu manželstva o „rodinu“. Bola šťastná, keď bývalý manžel prišiel domov skôr, správal sa slušne, pochválil večeru, ktorú mu pekne naservírovala. Vo chvíľach, kedy si na ňu spomenul ako na ženu, bola veľmi šťastná z tohto „malého víťazstva“ nad tou špinou, ktorá jej zničila život a mala v sebe toľko drzosti, že k nim kľudne zavolala a pýtala si jej bývalého k telefónu. Sviňa! Niekedy ho nebolo aj dva dni. Chýbal jej. Opíjala sa, nadávky striedal plač, sebaľútosť. Nakričala na deti a neskôr prišla ku dverám ich izby s prosíkom, snažila sa dostať sa k nim, pritisnúť sa k nim do postele a na chvíľku cítiť ľudské teplo. Neotvorili. Neraz ju udreli, oplzlo nadávali, okrádali o peniaze. Samota. Smútok. Sklamanie. Poníženie. Alkohol. Nenávisť k nemu, k tej druhej a najmä k sebe. Keby som bola dosť dobrá, nikdy by sa to nestalo, keby som mu ju stále nevičítala, možno by ju nechal časom, keby...Naše spoločné cesty do školy sa stali príbehmi. Kažý deň bol iným príbehom a spolu tvorili kamienky mozaiky utrpenia jednej ženy, mojej pani učiteľky, mojej kolegyne. Príbehy plné krivdy, osočovania, ubližovania a surovosti sa niesli autom každé ráno. Potrebovala sa vyrozprávať. Surovosť jej rodiny bola zarážajúca. Keď skončila v nemocnici, neprišli ju ani navštíviť. Dohovárať jej a ponúkať akékoľvek rady bolo zbytočné. Cez deň ste nezbadali, že pije. Dych mala vždy dezinfikovaný. Chodila upravená. Niečo sa však prekryť nedá. Strhaná a opuchnutá tvár, podráždené a impulzívne či naopak apatické správanie sa. Z tej špiny, čo napĺňala ráno auto a nestíhala odtekať von oknom, mi bolo ťažko. Tak ťažko, až som rezignoval a po troch rokoch som znova začal chodiť vlakom. V škole sme sa ráno stretli, kývli si. Nemohol som inak. Prešli dva roky. Marta si našla priateľa a odišla od rodiny k nemu. Vyzerela šťastná. Usmievala sa. Lásku k tomuto mužovi demonštrola po meste tak, že sa vodili za ruky, i keď im tiahlo na päťdesiat. Potešil som sa. Exmanžel s deťmi ju vyhodili z domu. Za pomoci polície si prišla po základné veci, po oblečenie. Začala sa znova o seba starať, vracal sa jej úsmev. Asi po roku ju priateľ vyhodil na ulicu. Dôvod? Nemohol už ďalej tolerovať jej problémy s pitím. Každý deň po návrate zo školy sa opíjala. Chalani sa od nej odvracali, vytýkali jej, že odišla z domu, že im neperie, nevarí. Marta sa obrátila s prosbou o pomoc na matku, žijúcu po smrti manžela vo veľkom, 5 izbovom dome. Je jej jedinou dcérou. Keď Martin otec zomrel, matka ju vtedy vzala notárovi na dedičské konanie, ukázala prstom na kolónku, kde sa má Marta podpísať a vzdať sa tým práva na akékoľvek dedičstvo. Nepodpísala. Odvtedy prešiel rok a znova sa stretli.Matka ju nenávidí. Zastavuje jej vodu, keď sa ide kúpať. Okríka ju, aký veľký krajec chleba si to krája. Zhasína za ňou svetlo. Vytýka jej časté pranie. Marta má 48 rokov a vracia sa tam, kde vyrastala. Chýba jej otec. Deti prídu, babka im dá najesť, o matku sa zaujímajú, ak potrebujú peniaze, prípadne požičať si nové auto, ktoré si kúpila na dochádzanie do práce za dedičstvo po otcovi. Už nepije. Nemá nikoho. Priatelia nie sú, exmanžel sa o ňu nezaujíma, priateľovi je ľahostajná, deti ju využívajú a matka sa po nej vozí. Jedinú kamarátku fľašku poslala k do čerta sama. Koniec roka Marta nedokončila. Leží v nemocnici, práve sme ju boli pozrieť. Štyri kolegyne a ja. Ako muž som šiel prvý. Zaklopal som na dvere. Podľa štítkov som vedel, že na izbe sú dve ženy. Zaklopem, pootvorím a pýtam zvolenie vstúpiť od ženy ležiacej pod oknom. Súhlasí, začne plakať a ja v nej zdesene rozoznávam Martu. Po necelom mesiaci v nemocnici je úplne žltá. Je ako slnečnica. Len s tým rozdielom, že slnečnica je prirodzene žltá a pekná. Všetci sa snažíme skryť zdesenie, smútok. Potláčame slzy, je to ťažké, najmä pri pohľade na maľované srdiečko na stene, ktoré jej poslali jej tohoroční malí žiaci. Na okne má darček, rovnako od nic, rodinku ježkov usadenú na veľkom plyšovom srdiečku. Ruky samá modrina, nafúknuté brucho. Posadáme si a Marta spustí príhody z nemocnice, opisuje sériu vyšetrení a podobné klasické nemocničné reči. Chvíľami sa smejeme. Hovorí, že výsledký sú v poriadku, o mesiac by mohla ísť domov na čo jej úprimne radíme, aby sa neponáhľala, že má čas, deti sa na ňu budú tešiť a vedenie školy s ňou ráta, aj keby mala nastúpiť neskôr. Pýtame sa jej, či jej má kto poprať veci. Smutne odpovedá, že jeden zo synov zájde v týždni po veci a matka jej ich vyperie. Počas mesiaca ju bola raz pozrieť, priniesla jej nočnú košeľu s komentárom, vieš čo stála? 600 korún! To je prvá aj posledná vec, čo som do teba investovala. Na otázku, čo by potrebovala kúpiť, či má pri sebe ešte nejaké peniaze sklopí zrak a pokýva hlavou. Každý vyťahujeme po stovke a radíme jej, aby ich nedávala synom na benzín alebo ako odmenu za návštevu. Ešte jej nalejeme minerálku. Odchádzame.Ako jediný jej pri odchode podám ruku. Keď zatvoríme dvere za touto izbou hrôzy, pýta sa ma kolegyňa, či sa mi to nehnusilo, že ona by to neurobila. Krúti hlavou a vynáša súdy nad tým, ako jedna vzdelaná žena takto môže dopadnúť. Jej by sa to stať nemohlo, s takým mužom by už dávno zatočila. Ide mi na nervy a snažím sa Martu brániť, po týchto slovách vo mne rastie hnev. Nekončí a pridáva, že takto vyzeral jej otec pred smťou a Marta nás klamala o svojom stave. Čo z toho má? Ona vždy klamala a nikomu nič nepovedala. Vrrrrr... Dve kolegyne bojujú so slzami. Najstaršia kolegyňa nás práve dobieha. Zostala ešte chvíľku na izbe a vtisla Marte do rúk sošku Panny Márie z nejakej púte so slovami, viem, že nie si veriaca, nechávam ti ju tu, aby ťa ochraňovala a dávala na teba pozor. Mne pomohla v ťažkých chvíľach a teraz ju rada nechám tebe. Marta sa rozplakala a šepla jej, že výsledky nie sú dobré.Po príchode domov som sa zložil veci, šiel som navštíviť známu, ktorá pracuje ako zdravotná sestra. Z opísaných príznakov jasne spoznala diagnózu. Spolu s ňou vyslovila aj prognózu. Marta zomrie. Zlyhal jej dôležitý orgán, nedá sa jej pomôcť. Zajtra idem znova za ňou. Neviem, ako sa správať. Neviem, či sa ovládnem. Cítim len, že je to správne a že ma potrebuje. Je mojou učiteľkou, kolegyňou a budem jej priateľom. Som odhodlaný pomôcť jej, pokiaľ moju pomoc bude potreba. Hádam budem dosť silný. Nakrémujem jej popraskanú kožu, porozprávame sa, nalejem jej napiť, prinesiem časopis. Vy držte prosím palce! Nie mne, ja to dúfam nejako zvládnem, chcem. Držte palce človeku, ktorý by urobil čokoľvek za trochu lásky a nehy.

Tomáš Nowak

Tomáš Nowak

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Chalan, ktorý ma vraj len smolu na ľudí Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu